reklama

Benešove dekréty a slovenskí Maďari

V diskusiách pred prezidentskými voľbami v Česku sa často spomínala téma Benešových dekrétov.  Kandidát Karel Schwarzenberg sa v debate so Milošom Zemanom zo 17. januára vyjadril, že Benešove dekréty podľa neho dávno stratili účinnosť a za podobné kroky, aké urobil Beneš, „sa dnes bývalí politici či generáli dostávajú pred medzinárodný trestný súd." Odsúdil predovšetkým princíp kolektívnej viny. Jeho vyjadrenia pobúrili časť českej i slovenskej verejnosti, okrem iných aj nášho premiéra Róberta Fica, ktorého tieto výroky „zaskočili". Boli však Benešove dekréty skutočne spravodlivým trestom pre vojnových zločincov a kolaborantov? Aká bola situácia na Slovensku, kde sa dotkli okrem nemeckej menšiny, ktorá bola rovnako ako v českých krajinách vysídlená, hlavne menšiny maďarskej?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)

Benešove dekréty boli vlastne súborom dekrétov vydaných počas 2. svetovej vojny z exilu a v prvých povojnových mesiacoch v ČSR. Nahrádzali neexistujúci čs. parlament, pripravovala ich a schvaľovala čs. vláda, podpisoval ich prezident Edvard Beneš a príslušný minister, prípadne všetci členovia vlády.

Maďarskej menšiny sa dotkol najmä dekrét o národnej správe majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov a o neplatnosti niektorých majetkoprávnych konaní z doby okupácie (z 19. mája 1945), dekrét o konfiškácii a rozdelení pozemkového majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov (z 21.júna 1945) a dekrét o úprave česko-slovenského štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti (strata štátneho občianstva Nemcov a Maďarov) (z 2. augusta 1945).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ak chceme plne pochopiť problematiku, je potrebné sa vrátiť do roku 1938, keď bola prijatá dňa 2. 11 viedenská arbitráž, na základe ktorej Slovensko odstúpilo južné oblasti horthyovskému Maďarsku. Na rozdiel od Sudet, kde nemecká menšina v roku 1938 rozpútala násilnosti proti českým orgánom a Čechom vôbec, na Slovensku ostala maďarská menšina vcelku pokojná. Počas mobilizácie v septembri 1938 si slovenskí Maďari dokonca plnili svoju povinnosť a narukovali do čs. armády, hoci ju mohli považovať za nepriateľskú podobne ako sudetskí Nemci. Boli iba pasívnymi účastníkmi udalostí tejto jesene, aj keď mnohí si priali pripojenie k Maďarsku, pretože očakávali, že sa zlepší ich postavenie nielen z hľadiska národného, ale hlavne ekonomického, kedže južné oblasti Slovenska patrili k tým zaostalejším poľnohospodárskym regiónom. A tak v dňoch 3. až 11. novembra 1938 zachvátilo maďarské obyvateľstvo nacionalistické opojenie a na uliciach miest a dedín vítali postupujúce kráľovské vojsko, ktoré obsadzovalo odstúpené územie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aké bolo však ich prekvapenie, keď sa po pár dňoch ocitli zoči - voči realite horthyovského režimu. Namiesto ekonomického rozvoja hospodárske využívanie, priam drancovanie získaných krajov. Obilie z oblasti Žitného ostrova, Komárna sa vyviezlo do „starého" Maďarska a následne sa za premrštené ceny spätne predávalo. Cenová úroveň vôbec išla hore. Namiesto hesiel „Všetko späť!" sa objavili na múroch heslá „Všetko je drahé, naspäť k Prahe!". Demokratické práva boli výrazne zredukované, horthyovský režim nepoznal pojmy ako ochrana zamestnancov, poistenie a iné sociálne vymoženosti ČSR. Obnovili sa feudálne prežitky , dokonca aj telesné tresty a bežné maďarské obyvateľstvo veľmi rýchlo pochopilo ako si „prilepšilo". Pripojené územia sa stali odkladiskom prebytočnej pracovnej sily z pôvodného Maďarska. Prúdili sem vojaci, žandári, železničiari, úradníci a rôzni vykonávači moci, len na miestne pôvodné maďarské obyvateľstvo sa okrem horlivých kolaborantov a „zaslúžlivcov" pozabudlo. Tí, čo boli predtým zamestnaní v čs. orgánoch, boli ako nespoľahlivé osoby prepustení. V rokoch 1938 - 1944 prišlo na územie dnešného južného Slovenska až 30.tisíc Maďarov z pôvodného územia Maďarska.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potom prišlo v rokoch 1944 - 1945 oslobodenie. Slovenskí Maďari síce vedeli, že to bude znamenať návrat do ČSR, postihli ich aj represálie sovietskej armády, ale mnohí sa úprimne tešili z konca vojny, v ktorej zažili zväčša len nedostatok a smrť svojich blízkych na východnom fronte. Medzitým sa však však čs. politické strany zhodli sa zlikvidovaní maďarskej menšiny, pričom vychádzali z kolektívnej viny. Slovenská politická reprezentácia síce spočiatku počítala iba s odsunom tých Maďarov, ktorí prišli na územie južného Slovenska po 2.11.1938, ale nakoniec sa stotožnila s vládnou koncepciou. Najskôr sa plánoval úplný odsun maďarskej menšiny , malo sa postupovať ako v prípade Nemcov, západní Spojenci to však odmietli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

No čs. orgány začali aj tak konať. Na základe Benešovych dekrétov zhabali Maďarom všetky podniky, aj tie najmenšie, uvalili na nich „národnú" správu. Skonfiškovali všetku pôdu a poľnohospodársky majetok, všetkým s výnimkou zopár antifašistov - ľudia, ktorí aktívne bojovali proti v tomto prípade horthyovskému režimu. Požadovalo sa teda, aby Maďari počas okupácie južných území bojovali proti svojej vláde a predstaviteľom, prípadne neskôr aj proti Nemcom, inak to boli zradcovia, fašisti a kolaboranti. Ak by sa rovnaký princíp uplatnil na Čechov a Slovákov, tak Česi by boli iba vtedy „čistí", ak by bojovali so zbranou v ruke proti nemeckým a protektorátnym úradom a Slováci proti Slovákom, resp. predstaviteľom slovenského štátu...Maďarské horthyovské orgány boli tvrdé a nekompromisné voči slovenským kolonistom, ktorý prišli na juh Slovenska v 20. - 30. rokoch, hneď v roku 1938 ich vyhnali, ale nevzali všetkým Slovákom pôdu niekde v Šuranoch, Vrábloch alebo pri Košiciach ako sme to spravili my našim Maďarom. Maďari zrušili veľké množstvo slovenských škôl, nezrušili ich však všetky ako čs. orgány v roku 1945, kedy prestali vychádzať aj všetky maď. knihy a časopisy. A nakoniec prišiel 2. august 1945 a Maďari boli až na tých spomínaných antifašistov zbavení občianstva, stali sa vlastne bezdomovcami bez žiadnych práv. Tu sa ani nedá hovoriť o princípe oko za oko, zub za zub, skôr o tom, že kto ti dá facku, tak ty ho zbi do krvi...

Keď bolo jasné, že po úplný odsun Maďarov nebude možný, tak sa začalo realizovať vnútorné „riešenie" maďarskej otázky. Tí najväčší kolaboranti, ktorí sem prišli počas druhej svetovej vojny, dávno ušli alebo boli hneď vyhnaní a tak boli často úplne nevinní ľudia, ktorí sa previnili len tým, že sú Maďarmi na Slovensku, nútení opustiť svoje domovy a odísť na vypráznené územie Sudet po odsune Nemcov a pracovať tam na veľkostatkoch alebo v továrňach. Išlo o 44.tisíc osôb, vrátiť sa mohli až v roku 1948. Bolo toto spravodlivé?

Ďalej nasledovala akcia reslovakizácie, ktorou sa mala riešiť potreba etnickej premeny južného Slovenska. Slovenskí Maďari sa považovali iba za pomaďarčených Slovákov a týmto sa mohli opäť vrátiť k slovenskému etniku. Záujem o reslovakizáciu bol veľký, pretože znamenal návrat k čs. občianstvu a ochranu pred represiami, prihlásilo sa 410.tisíc osôb a osvedčenie dostalo 326.tisíc. Že to bola akcia úplne umelá, svedčí aj to, že sa väčšina „reslovakizovaných" časom , po uvoľnení národnostnej politiky prihlásila k maďarskej národnosti. Taký slovenský opak toľko odsudzovanej maďarizácie z prelomu 19. a 20. storočia.

Najhumánnejšia bola výmena obyvateľstva medzi Slovenskom a Maďarskom v roku 1947, keď z Maďarska prišli maďarskí Slováci a do Maďarska odišli slovenskí Maďari. Ale kým Slováci sa na výmenu prihlasovali dobrovoľne, Maďarov sa na ich postoj nikto nepýtal, boli jednoducho vysťahovaní a týkalo sa to hlavne tých bohatších, kým prichádzajúci Slováci boli skôr chudobnejší. Do Maďarska odišlo viac Maďarov ako prišlo na Slovensko Slovákov a Maďari nechali na Slovensku viac pôdy ako Slováci v Maďarsku...

Opatrenia boli v druhej polovici roka 1948 zrušené, lebo po komunistickom prevrate sa Maďarsko stalo spriateleným štátom, ktorý sa rovnako ako ČSR vydal na cestu budovania socializmu. Príslušníkom maďarskej národnosti bolo vrátené čs. občianstvo a pôda, zo Sudet sa mohli vrátiť a ak nebolo možné vrátiť pôdu alebo dom, tak dostali finančné odškodnenie, prípadne príspevok na stavbu domu. Napriek tomu Benešove dekréty uplatňované na maďarskej menšine vôbec neboli spravodlivé a výroky Karla Schwarzenberga by nemali Fica až tak zaskočiť či prekvapiť, kedže tu nejde o revíziu hraníc, ale o odsúdenie nehumánnej kolektívnej viny.

Jakub Rohár

Jakub Rohár

Bloger 
  • Počet článkov:  21
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Volám sa Jakub a vnímam tento svet a ľudí v ňom. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu